belgicky ovciak
Belgický ovčiak sa chová v nasledujúcich variáciach: Groenendael, Malinois, Laekenois, Tervueren. V 19. storočí bolo v Belgicku množstvo psov strážiacich stáda, ich typ aj farba srsti boli značne rozdielne. Aby sa do tohoto stavu vniesol určitý poriadok, milovníci psov sa spojili a nechali sa presvedčiť profesorom A. Reulem z Veterinárnej školy v Cureghemu, ktorého je možné považovať za skutočného zakladateľa tohto plemena. Pred rokom 1898 ešte nikto nehovoril o belgických ovčiakoch. Belgický ovčiak bol pred rokom 1891 úžitkovým psom pastierov a roľníkov. Plemeno sa však tvorilo oficiálne už od roku 1891 až 1897.V roku 1891 vznikol v Bruseli Klub belgického ovčiaka .V roku 1892 spísal Klub belgického ovčiaka prvý veľmi podrobný štandard plemena. Tento štandard definoval jedno plemeno s tromi možnými variantmi srsti a to čierna farba pre dlhosrstých, červenohnedá pre krátkosrstých a sivá pre hrubosrstých. Belgický ovčiak však aj tak zostával plemenom obyčajných ľudí. Prvé belgické ovčiaky boli zaregistrované v plemennej knihe belgického kynologického zväzu Société Royale Saint-Hubert (L.O.S.H.) až v roku 1901.Behom nasledujúcich rokov milovníci belgického ovčiaka neúnavne pracovali na zjednotení typu plemena a na odstránení jeho nedostatkov. Dá sa povedať, že okolo roku 1910 bol typ a povaha belgického ovčiaka ustálená . Ukázali sa úspechy chovných úsilí, z nerasových vidieckych psov sa stali elegantné plemenné psy, ktoré si svoje kvality uchovali aj ako služobné psy. Prvá svetová vojna sa však pre nádejne začínajúci chov belgických ovčiakov skončila skoro zánikom plemena. V roku 1920 stanovil klub uvoľnenie farebnosti a uznal opäť zmiešanie farby pod označením inofarebný. Chov sa spamätal. No po príchode druhej svetovej vojne sa situácia skoro zase zopakovala. V roku 1945 sa povolili zmiešané vrhy z roku 1920. Tieto ustanovenia boli však v roku 1973 vyhlásené za neplatné, kríženia medzi jedincami odlišujúcimi sa srsťou alebo farbou boli zakázané a inofarebnosť bola vyhlásená za neplatnú. V histórii belgického ovčiaka dochádzalo ku mnohým sporom týkajúcich sa rôznych variet a farieb. Na druhej strane však nikdy neexistovali spory týkajúce sa morfológie (stavby), povahy a pracovnej spôsobilosti plemena. História Groenendaela začala v roku 1879. Pomenovanie Groenendael podľa dediny Groenendael, ostalo čiernej variete, hoci sa stredisko chová neskôr presunulo do osady Binche. Vyšľachtil ho belgický chovateľ a šľachtiteľ Nicolas Rose.
Typy
Belgické ovčiaky sa delia do štyroch typov: Groenendael- dlhosrstý, celočierny; Laekenois- hrubosrstý, plavý so stopami černastého nádychu; Malinois- krátkosrstý, plavý, s čiernymi koncami chlpov a s čiernou maskou v tvári; Tervueren- dlhosrstý, hrdzavo plavý s čiernym nádychom a tmavou maskou v tvári.
Všeobecný vzhľad
Groenendael je pes strednej veľkosti, kvadratického formátu, harmonicky stavaný s primerane veľkou hlavou. Hlava býva dlhá, pekne tvarovaná s plochými lícami. Dĺžka lebky a ňucháča je približne rovnaká. Oči sú strednej veľkosti, majú mandľový tvar, tmavé a odvážneho výzoru. Uši bývajú vysoko nasadené, vztýčené, trojuholníkového tvaru. Krk býva suchý, svalnatý, dlhý. Telo je svalnaté a atletické. Hrudník nie je príliš široký, ale hlboký, umožňujúci vytrvalý pohyb. Rovný chrbát, zadok široký a zvažujúci sa. Stredne dlhý chvost, býva obrastený huňatou srsťou. V pokoji býva spustený so zdvihnutým koncom, pri pozornosti sa dvíha a oblúk sa zvýrazňuje.
Srsť a farba srsti
Srsť Groenendaela je dlhá, čierna, môže niekedy mať aj biele fľaky. Srsť musí byť vždy hustá, uzavretá, dobrej štruktúry, a spolu s podsadou tvorí vynikajúcu ochranu. Krátka srsť je na hlave, na vnútornej strane uší, na spodnej časti končatín, okrem zadnej strany predlaktia. Od lakťa k zápästiu je srsť dlhá. Po celom ostatnom tele je srsť dlhá a hladká a ešte dlhšia a bohatšia je v okolí krku a hrudi.